NEVĎAK VLÁDNE SVETOM

            Tento príbeh je príbehom dvoch osamelých ľudí. Jeden z nich ochorel a druhý ho zo súcitu chodil navštevovať do nemocnice. A keď sa ten chorý uzdravil, vyhľadal toho, ktorý ho navštevoval, strčil mu do ruky CD obľúbeného speváka so slovami: „To aby si si nemyslel, že ti teraz budem vďačný...“
            Človek je nerád niekomu za niečo zaviazaný. Nechce sa cítiť inému niečo dlžný a najradšej má so všetkými účty vyrovnané. Nevie prijímať veci ako dar, ale ani nevie byť vďačný.

            Aj v zbierke pre kazateľov je jedna poučná rozprávka o tom, ako Boh vystrojil hostinu a pozval na ňu všetky čnosti. Tie sa pri stole srdečne medzi sebou bavili. Len na konci stola sedeli dve dámy, ktoré sa – ako sa zdalo – medzi sebou nepoznali. Boh ako dobrý hostiteľ sa k nim poponáhľal, aby ich navzájom predstavil. Uklonil sa jednej a povedal: „Toto je pani Dobročinnosť...“ Potom sa uklonil druhý raz a povedal: „Toto je pani Vďačnosť...“
            „Žiaľ, takto to býva,“ povzdychneme si. Nevďak vládne svetom...

            Osobitnou oblasťou, kde nevieme dostatočne prejaviť svoju vďačnosť, sú naši najbližší. Neuvedomujeme si, čo pre nás robia a neprejavujeme im vďačnosť, pretože to berieme ako samozrejmosť. Musíme ich niekedy stratiť, aby sme si viac začali vážiť ich obetavosť a lásku. Básnicky veľmi pekne starostlivosť matky vyjadril Viktor Dyk:

            „Čo máme, máme, kto to jasne cíti,
Že príde deň, keď nebudem to mať.
Tak mnoho ciest je, toľko volá hlasov.
Pre matku dieťa nemá času dosť.
Čo činí matka, je tak samozrejmé
Povinnosť vďaky nestíhame prejaviť.
Vždy povieme si: poďakujem zajtra.
A zrazu v chvíli mrazivej a biednej
Zavrú sa oči matky, vždy tak bdelé.
Dlh by sme chceli splatiť, ale nieto veriteľa.“